pondelok 16. júla 2018

Pod padajúcimi plchmi

Plch na strome
Horúce letné dni znamenajú aj dobrú príležitosť na odchyt netopierov pri vodných plochách. Je to príjemný čas, keď zisťujeme aké druhy žijú práve na tom mieste. Zároveň sa popri netopieroch stretneme s nočnými druhmi zvierat, ktoré inak ťažko zhliadneme. Niekedy to sú líšky, srny, diviaky alebo sovy či lelky.

V jeden deň po zabezpečení ochrany dvoch hniezd kaní popolavých sme išli na odchyt netopierov do lesa pri obci Dobrá Voda. Po odparkovaní auta sme sa vydali priamo na miesto k jednému prameňu, ktorý tu vytvára tri menšie mokrade, ktoré sú ideálne lákadlo pre netopiere. Popri dopĺňaní energie sme pripravili siete, tentoraz stačili tri. Poctivo sme ich vyšponovali a ukotvili pomocou kameňov. Ako nastáva súmrak, je čas pripraviť si miesto skadiaľ ich budeme sledovať a kontrolovať či sa do nich niečo nechytilo. Zložíme sa pod mohutným bukom, ktorý poslúži aj ako opierka na chrbát. Šero v lese znamená aj prílet prvých netopierov - večerníc. Detektor ultrazvuku rýchlo prehráva hlasy a nezastaví sa ešte dlhú dobu. Chvíľu sa zdá, že sú všade. Preletujú nad hlavami, ale aj sieťami. To nás sprvu neteší, postupujúca tma však prinesie prvé úlovky. Najskôr večernice, iba pár centimetrov dlhé, končia vo vrecúškach. Rýchlo ich zmeriame a odvážime - iba 5 g. Chytáme aj uchane čierne (Barbastella barbastelus), lesný druh s typickým buldočím výrazom tváre. O chvíľu sa pridáva aj netopier obyčajný (Myotis myotis), ten je už riadne veľký - vyše 30 g. Obrúsené zuby poukazujú na vysoký vek, presne ako aj u starých ľudí. Keď už nastala pravá noc, osvietime sieť a vidíme v nej niečo čudné. V sieti je...plch sivý (Glis glis)! Padol zo stromu a zachytil sa v nej. Zaujímavé, že sa nebránil. Pár šikovných ťahov a je na slobode. Uteká krížom cez vodu, veríme, že nepremokol. Sadáme si znova na svoje miesta a zrazu tupý dopad vedľa nás. Ďalší plch. Chvíľu ho obzeráme, kým nevybehne znova na strom, z ktorého spadol. Ostáva nad našimi hlavami na spodnom konári, skadiaľ nás sleduje ďalších asi 20 minút. Podobná scéna sa zopakuje ešte niekoľko krát. Dávame si už pozor, veď kto by už chcel mať len plcha na hlave. Už chápeme, prečo sa tak často stávajú korisťou sov. 
Uchaňa čierna - lesný druh netopiera

Odchyt pokračoval až do jedenástej hodiny, chytil sa aj veľmi málo poznaný netopier nymfin (M. alcathoe), ucháč svetlý (Plecotus auritus) a raniak malý (Nyctalus leisleri). Odchyt ukončujeme po 15 odchytených netopierov, je to domov ďaleko a ráno skoro vstávame. Po nočnej jazde pod Malými Karpatmi sme zase bohatší o nové neočakávané zážitky. 

utorok 10. júla 2018

Nie je netopier ako netopier

Podkovár malý - nos v tvare podkovy
Leto je v plnom prúde a my v spolupráci s organizáciou Saola - ochrana prírody sme pokračovali v odchytoch netopieroch. Keď nám nad hlavami prelietavajú netopiere, nezvykneme sa zamýšľať nad tým ako je táto skupina živočíchov pestrá. Aj u nás nájdeme druhy s rozdielnymi tvarmi nosa, úst či uší. Má však takáto rozmanitosť vôbec význam?

Prispôsobenia tvarom a rozmermi telesných partií nie sú samoúčelné, pretože každý druh je prispôsobený inému prostrediu. Netopiere sa líšia veľkosťou, a veľmi výrazne. Najmenší u nás žijúci druh je večernica Leachova (Pipistrellus pygmaeus), ktorá dosahuje veľkosť iba niekoľko centimetrov. Naopak raniak obrovský (Nyctalus lasiopterus) sa nezmestí do ruky. Sú to rozdiely na prvý pohľad viditeľné. Iné rozdiely sú menej nápadné, napríklad akým spôsobom vydávajú ultrazvuk. Taký podkovár malý (Rhinolophus hipposideros) má dokonale presný ultrazvuk, ktorý nevydáva ústami, ale nosom. Preto ho má špeciálne tvarovaný v tvare podkovy. Ostatné druhy naopak vydávajú ultrazvuk ústami, pokryjú tým väčší priestor avšak nie s takou presnosťou. Zaujímavou skupinou sú ucháče, tie vedia vydávať ultrazvuk aj nosom a ústami. Ich typickým znakom sú veľké skladacie uši. 

Ucháč svetlý s veľkými ušami
Tvar uší tiež napovedá o spôsobe lovu - druhy s veľkými ušami lovia častejšie potravu zberom zo zeme a listov. Doslova počúvajú zvuky vydávané kobylkami, larvami a chrobákmi. Druhy s menšími ušami ako sú večernice, menšie druhy rodu Myotis a raniaky zase lovia lietajúci hmyz. So spôsobom lovu súvisí aj tvar krídel. Obratné druhy, loviace medzi konármi stromov a kríkami majú krídla širšie (podkovár malý). Protikladom sú raniaky loviace vo výške často niekoľko desiatok metrov nad zemou - ich krídla sú štíhle. Lietajú rýchlo avšak nie sú schopné manévrovať na malej ploche tak ako podkováre. 
 
Večernica malá - iba niekoľko centimetrov veľká
Tieto prispôsobenia im umožňujú využívať rôzne zdroje potravy, a nekonkurovať si. Takže prostredie uživí väčšie množstvo druhov. Keď nám nad hlavou preletí netopier, skúste si všimnúť či lieta rýchlo a priamočiaro alebo pomaly a obratne. 




štvrtok 28. júna 2018

Štôlne - opustené banské diela

Podkovár malý
Z čias nedávno minulých nachádzame v pohoriach pozostatky po intenzívnej banskej činnosti. Často sú to iba ľahko prehliadnuteľné diery v zemi, keďže časť zo štôlní bola zasypaná. Môžu byť pre pohyb človeka nebezpečnými - svedčia o tom mnohokrát prepadnuté stropy. Preto je lepšie sa im vyhnúť a nepodstupovať zbytočné riziko. Na prvý pohľad sú iba pustým miestom, ale nie je to celkom tak.

V určitých obdobiach roka, predovšetkým od začiatku leta do konca zimy sú útočiskom pre viaceré druhy netopierov. Typickým predstaviteľom tzv. "jaskynných" druhov je podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), ktorý sa v niektorých štôlňach aj rozmnožuje. Je to druh, ktorý rád visí v otvorenom priestore, pričom sa vie "zabaliť" do lietacej blany. Jeho spôsob echolokácie je mimoriadne presný, vďaka nej vie rozlíšiť aj niekoľko milimetrové predmety. Okrem tohto netopiera sa v štôlňach vyskytujú aj iné druhy, predovšetkým na jeseň a počas zimy. Nájdeme tu aj napríklad druhy, ktoré počas leta obývajú dutiny stromov, no počas zimy sa ukrývajú v štrbinách v okolí vstupu. Nie je nezvyčajné tu nájsť odpočívajúce uchane čierne (Barbastella barbastellus) či ucháče svetlé (Plecotus auritus). V štôlni je spravidla relatívne stabilná teplota počas roka, predovšetkým v častiach ďalej od vstupu. To práve vyhovuje netopierom. Avšak nie každá štôlňa je pre ne vhodná. Napríklad štôlne s malým množstvom škár a puklín nie sú priveľmi obľúbené netopiermi. Okrem netopierov tu môžeme nájsť napríklad zimujúce obojživelníky - ako ropuchy a salamandry. Aj oni vyhľadávajú prostredie so stabilnou klímou počas zimy a poskytujúce bezpečie pred predátormi. Predátori spravidla prenikajú niekoľko metrov od vchodu. Vstupy zvyknú využívať na odpočinok a lov potravy sovy obyčajné (Strix aluco), stopy po nich nájdeme v podobe pierok a vývržkov. Počas zimy sem často zavítajú aj oba druhy kún. Podzemie ich láka ako bezpečný úkryt, kde môžu nerušene odpočívať či konzumovať potravu. Niekedy sem zavíta aj líška - často najmä odrastené mláďatá.
Vstup do štôlne

Celkovo môžeme štôlne považovať za miesta obohacujúce ich okolie ďalšími druhmi. Pričom poskytujú útočisko v určitých obdobiach roka aj pre živočíchy, ktoré inak podzemie neobývajú. Preto je zachovanie a úprava štôlní prospešná činnosť zvyšujúca biodiverzitu územia.

utorok 22. mája 2018

Usilovný opeľovač - čmeľ

Foto: M. Fikar
Hovorí sa usilovný ako včela, pravda je, že v našej prírode žije aj niekto usilovnejší - čmeľ alebo inak nazývaný čmeliak. Živí sa peľom a nektárom z kvetov. Tento zástupca blanokrídleho hmyzu si podobne ako včela medonosná zakladá spoločenstvá, tvorené kráľovnou a robotnicami. Takáto kolónia môže mať 50 až 500 členov.


Na Slovensku žije niekoľko druhov čmeľov - každý ma trocha inú životnú stratégiu a vyskytujú sa v rôznych biotopoch. Hniezdo si budujú spravidla v zemi, vstupný otvor je stredne veľká diera, ktorá ústi do hniezda, ktoré sa postupne rozširuje. Po nakladení vajíčok kráľovnou sa z lariev vyliahnu robotnice. Tie sú tak isto sfarbené ako kráľovná, ale menšie. Robotnice vďaka bohatému ochlpeniu a veľkosti sú schopné opeliť väčšie množstvo rastlín ako včely. Taktiež lietajú ďalej od hniezda - až 1 km. Viaceré druhy majú dlhšie jazyky, čo im umožňuje opeliť aj rastliny s hlbokým kvetom znemožňujúcim opelenie od včiel.

Síce čmele nevytvárajú med, no pre prostredie sú, rovnako ako včely, dôležité opeľovače. V súčasnosti sú čoraz častejšie využívané v poľnohospodárstve, pri opeľovaní v skleníkoch. Vynikajúce skúsenosti s takýmito "skleníkovými" čmeľmi sú pri opeľovaní paradajok. V prírode čmele postupne striedajú kvitnúce rastliny, tak ako kvitnú jednotlivé druhy. Práve zabezpečenie potravy po celé produkčné obdobie v podobe kvitnúcich rastlín a stromov je kľúčové pre zastavenie poklesu populácií čmeľov. Samozrejme aj minimalizácia používania pesticídov je dôležitá. Bez opeľovačov výrazne klesá výnosnosť v poľnohospodárstve, až môže nastať úplný kolaps nielen tejto činnosti, ale celého ekosystému. Vďaka nim sa mnohé rastliny môžu ďalej vyvíjať, čo je úplný základ pre fungovanie životného prostredia a aj nášho sveta.

streda 25. apríla 2018

Krúžok v apríli - nové aktivity

Mokraď
V apríli nás prekvapilo mimoriadne teplé a slnečné počasie. Pre nás ako krúžok je to síce príjemné tráviť čas v tričku, avšak príroda v našom okolí si žiada záplavy a vlahu. S tým nič nenarobíme, tak aspoň sme využili situáciu, že pŕhľava nie je vysoká a ani komáre zatiaľ nepredstavujú neprekonateľnú prekážku. Jednoducho bol ideálny čas navštíviť jednu hlbšiu nevyschnutú mokraď pri rieke Morave. Tentoraz sme chceli zblízka vidieť aj tunajších obyvateľov, zobrali sme preto so sebou akvaristické sieťky. 

Úlovky
Keďže náš krúžok Sovule má dve skupiny, navštívili sme toto miesto hneď dva razy. Prvá skupina sa okamžite vrhla na prieskum rozmanitosti lokality. Sieťky boli stále vo vode, a začali sa plniť úlovkom malých tvorov - najmä lariev pakomárov či žižavíc vodných. Pribúdali aj žubrienky žiab, potápnik, kotúľky, vodniaky, niekoľko lariev vážok (najády) či spľošťule bahenné. Všetko to boli úžasné objavy, pozreli sme si ich v pohári s vodou, kde sme ich umiestnili. Šikovným deťom sa podarilo chytiť aj dve kunky červenobruché - jednu väčšiu a druhú menšiu. Asi všetci ich videli prvý krát. Po krátkom oboznámení s kunkami sme ich vypustili spolu s ostatnými úlovkami na slobodu. 

Bobor nás sleduje
Druhá skupina začala skromnejšie, mali sme viac sieťok, avšak v pohári skončilo iba niekoľko žubrienok, vodné slimáky a larva vážky. Vrchol dňa iba mal prísť - pod vodnou hladinou k nám priplával sám bobor! Iba na vzdialenosť asi pol metra sa vynoril a s hlasným a mokrým šplechnutím sa ukryl pod hladinu. Viacerí boli mokrí a mierne v šoku, no zážitok bol o to väčší. Po zvyšok krúžku sa ukázal ešte viac krát, no už bol skôr zvedavý on na nás. Bobra sme nechali na pokoji a o chvíľu sa podarilo chytiť aj mloka obyčajného. Tento obojživelník si napokon získal sympatie detí. Dlho ho obdivovali, kým sme ho s ostatnými tvormi, napokon ako vždy, vypustili späť do ich domova. 

Asi žiadna prednáška, výklad či návšteva zoologickej záhrady nenahradí priamy kontakt s tvormi v ich prirodzenom prostredí. To je úlohou prírodovedného krúžku Sovule, naučiť deti vyhľadať a rozpoznať formy života v našom okolí. 

Kunka
Mlok


utorok 3. apríla 2018

Za pôtikmi v Karpatoch

Tu sme stáli.
Niekedy nás príroda prekvapí napríklad nečakaným objavením druhu na mieste skadiaľ nebol známy. A vskutku toto sa stalo v lesoch okolo Brezovej pod Bradlom, keď tu boli pozorované počas jesene tri ozývajúce sa samce pôtika kapcavého (Aegolius funereus). Prvý takýto záznam v pohorí Malé Karpaty. Od začiatku jari sme plánovali výpravu za nimi, aby sme mohli počuť tieto malé sovy iba niekoľko desiatok km od Bratislavy.

Podarilo sa nám za nimi ísť až koncom marca, kedy sme v zložení úderného tria (Samo, Mišo, Vlado) navštívili zmiešané lesy hneď za mestom Brezová pod Bradlom. Veľká časť týchto porastov patrí do správy mestských lesov, prevažuje mix borovíc, smrekov s listnatými stromami. Pre pôtika je to veľmi dobré zloženie prostredia, keďže preferuje ihličnaté stromy. Práve zaujímavý biotop, netypický pre väčšinu územia Malých Karpát, nás sem doviedol. Začali sme necelých 100 m od posledných domov. Ešte sme mali dostatok času, prišli sme asi pol hodinu pred západom slnka. Aspoň sme si mohli obzrieť okolie aj za svetla. Počas čakania na pôtika nám Samo predviedol vábenie kuvička vrabčieho (Glaucidium passerinum), predsa aj tento druh by tu mohol byť. Do západu slnka bolo počuť iba spevavce, predovšetkým drozdy, z každého kútu lesa. Počkáme ešte asi 20 minút a pomaly sa presúvame po lesnej ceste smerom na Dlhé rovne. V šere niečo rýchlo prebehne cez cestu, no nepodarilo sa nám zistiť o aké zviera išlo. O chvíľu sa ozýva v diaľke sova obyčajná (Strix aluco). A to bolo na dlhé minúty všetko, čo sme počuli. Po dosiahnutí smerovníka Dlhé rovne sme pokračovali ešte necelého pol kilometra po červenej značke. Ticho prerušili iba sem tam vŕzgajúce stromy v slabom vetre. Pri ceste späť sme využili výhľad a načúvali sme vzdialeným zvukom. Po dlhých minútach napokon Samo potvrdil, že v diaľke počuje pôtika. Nám sa ho už počuť nepodarí, no nevzdávame sa, predsalen s týmto druhom skúsenosti nemáme. Pri Dlhých rovniach počujeme ešte ohlášajúcu sa samicu sovy, na chvíľu nás poteší. Keď prídeme k autu, dlhú chvíľu ešte načúvame, zrazu spolu s Mišom naraz počujeme ten HLAS. Iba raz, ale jasne. Pôtik. Aby sme si tento okamih vychutnali viac, chcelo by to  ešte aspoň raz, aby sa ozval. Aj tak sme, ale spokojní. Určite sem zamierime viac razy počas sezóny.

Samo načúva.
Tento rok realizujeme viacero výjazdov za sovami do Malých Karpát. Keďže sa šíri sova dlhochvostá od východu aj od Viedne (reintrodukcia) a pôtik tu bol zaznamenaný iba ojedinele, chceme zistiť či tu už nie sú. Nočné živočíchy unikajú pozornosti, a to chceme zmeniť.     

pondelok 12. marca 2018

Záblesk jari na krúžku

V sobotu sme vedeli, že počasie bude tentoraz na našej "krúžkarskej" strane. Čiže si konečne užijeme krásny deň vonku. Tentoraz sme chceli naše stretnutie obzvláštniť, a preto sme sa vybrali do Devína.

Tam je!
Okrem detí sa k nám pridali aj niekoľkí rodičia, aj oni sa chceli dozvedieť o okolí rieky Moravy a tunajšej faune. Začali sme už pri čakaní na autobus, zbehli sme k rieke a rýchlo sme ďalekohľady zamerali na striehnuce volavky popolavé a beluše veľké. Toto sú druhy volaviek, ktoré môžete asi najbežnejšie pozorovať na Slovensku. Okrem nich tu žijú aj ďalšie druhy ako bučiačik močiarny, bučiak veľký, chavkoš nočný, volavka striebristá či volavka purpurová. Avšak okrem bučiačika sú ostatné už vzácne sa vyskytujúce. Potom ako si deti so záujmom prezreli detaily výzoru volaviek sme sa odviezli už do Devína. Prvé kroky z autobusu viedli do lužného lesa pri Morave. Ako sme nazreli na vodnú hladinu, všimli sme si odpočívajúcich kormoránov na malom ostrove. Znova sme použili nášho neoceniteľného spoločníka - monokulár s 30-násobným zväčšením, aby si deti aj rodičia mohli prehliadnuť zeleno-modré oko či sfarbenie pred hniezdením. Ponad hlavy nám o chvíľu preletel aj potápač veľký, dravá kačica loviaca ryby. Sú tu od zimy, Morava im poskytuje dostatok potravy. Na ďalšom mieste si niekoľkí všimli aj prelet rybárika a niekoľko kačíc plávajúcich na vodnej hladine. O pár minút sme spozorneli pri jasnom hlase tesára čierneho, nášho najväčšieho ďatla. Počas vychádzky sa ozval ešte niekoľko ráz. Keď sme prišli pod hradnú skalu, upútal nás dravec kĺzajúci sa vzduchom ponad les na rakúskej strane - haja červená! Vzácny obyvateľ lužných lesov a lúk, živiaci sa predovšetkým mŕtvymi živočíchmi. Spoznáte ju podľa dlhého vidlicovito vykrojeného chvosta. Počas krátkej prestávky sme obzreli skalu s vežičkou, či tu neodpočíva murárik. Znova sme nemali šťastie, no nevzdávame sa. Pokračujeme smerom k Slovanskému ostrovu, kde sa obrátime a vydávame sa naspäť peši do Devínskej Novej Vsi. Trochu sme predĺžili čas krúžku, tentoraz až na tri hodiny. Cestou späť sa viacerí potrápili pri pokusoch o vylúštenie hlavolamu. Aj ten odolal úpenlivej snahe detí aj rodičov, pričom vzbudil aj negatívne emócie:-)
Smer Devínska

Bol to krásny deň, v spoločnosti ľudí nadšených pre krúžok. Dúfame, že takýchto dní bude ešte veľa. Teší nás, že "krúžkari" si pamätajú veci, o ktorých sa rozprávame. Budeme pokračovať aj naďalej, pridáte sa?